Tomáš Procházka
Neznesiteľná ľahkosť bytia absolventom (I. časť)
Bolo skoré ráno, mal som celkom slušnú opicu po sedemdecke vodky, ktorú sme stiahli so spolubývajúcou a bol som na ceste do novej budovy SND. Mal som promócie. Prišiel som k služobnému vchodu a známou cestou smerom k veľkej sále činohry. Stretnem pár ľudí, s niektorými sa len pozdravím, s inými prehodím pár slov, väčšinu ignorujem. ,,Veľkosť?“ s vedomím, že som za posledné mesiace pár kíl schudol si hrdo pýtam M-L. ,, Mám už len XXL“ spomeniem si na Helenu Ružičkovú Předsedo, v tomhle by sme mohli hrát svatební košile a navlečiem si na seba batmanský plášť a čiapku, ktorá mi samozrejme bola malá a tak sa uvelebila na temene mojej hlavy ako tie židovské čiapočky. Sadol som si na praktikábel a čakal. Je to tu. Chvíľa, ktorá stála od momentu kedy som ako malý chlapec veľkohubo vyhlásil ,, Ja budem režisér!“ sa blížila do finále. Oddnes budem režisérom oficiálne. Dostanem k tomu aj papier (aj keď len fotokópiu, keďže som si nedal do poriadku knižnicu a knižnicu divadelného ústavu). Prečo nie som šťastný? Je to predsa veľký deň.