Neznesiteľná ľahkosť bytia absolventom (I. časť)

Autor: Tomáš Procházka | 19.8.2014 o 13:26 | (upravené 19.8.2014 o 16:39) Karma článku: 5,32 | Prečítané:  1255x

Bolo skoré ráno, mal som celkom slušnú opicu po sedemdecke vodky, ktorú sme stiahli so spolubývajúcou a bol som na ceste do novej budovy SND. Mal som promócie. Prišiel som k služobnému vchodu a  známou cestou smerom k veľkej sále činohry. Stretnem pár ľudí, s niektorými sa len pozdravím, s inými prehodím pár slov, väčšinu ignorujem. ,,Veľkosť?“ s vedomím, že som za posledné mesiace pár kíl schudol si hrdo pýtam M-L. ,, Mám už len XXL“ spomeniem si na Helenu Ružičkovú Předsedo, v tomhle by sme mohli hrát svatební košile a navlečiem si na seba batmanský plášť a čiapku, ktorá mi samozrejme bola malá a tak sa uvelebila na temene mojej hlavy ako tie židovské čiapočky. Sadol som si na praktikábel a čakal. Je to tu. Chvíľa, ktorá stála od momentu kedy som ako malý chlapec veľkohubo vyhlásil ,, Ja budem režisér!“ sa blížila do finále. Oddnes budem režisérom oficiálne. Dostanem k tomu aj papier (aj keď len fotokópiu, keďže som si nedal do poriadku knižnicu a knižnicu divadelného ústavu). Prečo nie som šťastný? Je to predsa veľký deň.

Najväčšie klišé (ale aj najväčšia pravda), ktoré sa o túžbach a snoch hovorí, že hneď ako dobehneme cieľovú rovinku, necítime jednoducho nič. Režíroval som jeden text, kde postava opisuje, ako si predstavovala návrat svojho mladšieho brata Človek si to predstavuje veľmi pekné. Človek má prehnané predstavy, vysníva si, že to má byť krásne a bolestné, vznešené a smutné(...) Ale už tomu neverím, je to klam, je mi to ľúto, ale je to klam.[1] Moment kedy sa zo mňa ,,stane“ režisér som si veľmi dlho predstavoval ako niečo veľkolepé: ,,Tak, tu ma máte, všetci čo ste mi neverili, tu ma máte, SOM REŽISÉR!“ táto predstava rozhodne nekorešpondovala so mnou: triezvejúci, na okraji praktikábla sediaci čudák, ktorý si z nepochopiteľných dôvodov ešte stále z času na čas povie Grófka. Premýšľal som kde sa stala chyba. Prečo sa tá predstava nenaplnila. Prečo sú všetci naokolo tak hrôzostrašne šťastný, fotia si selfies so svojimi spolužiakmi, lesknú sa im oči od dojatia nad tým, že za chvíľu si môžu dať status na facebook o tom že ,,už mám po“ alebo ,,Mgr. Art. Oficiálne“. Premýšľal som nad svojou mamou, kvôli ktorej som pristúpil na celý ten cirkus honorabilít, spektábilit a abnormalít. Premýšľal som nad tým, ako sa cíti medzi všetkými tými matkami, ktoré idú so svojimi deťmi na drahý obed, kúpili drahé kytice, dajú im kľúče od auta, alebo vkladnú knižku so stotisíc eurami.  Vedel som, že to, že mi to nemohla dať ju veľmi trápilo a ako sa za to strašne zožierala. Ako samu seba označila za zlú matku, keď mi nemôže dať ani ten ,,základ“. Premýšľal som nad svojim otcom, ktorý je na mňa hrdý ale nikdy to nepovie nahlas, pretože sa to ,,chlapovi nesluší“... Celý cirkus trval skoro 3 hodiny. Môj výstup trval menej než desať sekúnd. Za menej než desať sekúnd sa 20 rokov života strávených vzdelávaním zrazu vyparili. To je fakt všetko? Jeden potlesk, úklon ,,honorabilitám“ , úklon publiku (respektíve ,,poďakovanie profesorom“ a ,,poďakovanie rodine“) a koniec. Neviem opísať tú krivdu, ktorú som voči svetu v tej chvíli cítil. Hneval som sa na všetko, na to, že štátnice trvali všehovšudy 5 hodín a bol to v podstate len  casual rozhovor s pedagógmi, podobný, akých som zažil počas piatich rokov štúdia tisíce. Hneval som sa na to, že predstavenie na ktorom mi sakramentsky záležalo dopadlo katastrofálne. Hnev, hnev a hnev. No čo ako sa cítiš? Nepamätám si autora tej otázky, ale viem že som odpovedal ,,Duto.“ V ten večer som sa neuveriteľne opil.

Ráno realita. 8 dní na nezamestnanecké, počúvať drísty od psychopatického šéfa, riešiť dlhy- 200 eur tam, 200 eur na nájom, toľko sem, toľko tam  tam a na účte menej než na mäkké malborky. Pekne sa nám ten život začína. Zamyslel som sa nad tým, ako sa cítia ostatní ,,absolventi“. Som vadný? Dosiahol som všetko, čo som chcel, prečo do šľaka nie som šťastný? Mal by som sa nosiť ako páv predsa, mám prácu v divadle, mám oficiálne povolenie na to, že môžem robiť povolanie o ktorom som sníval celý doterajší život, mám sľúbené premiéry v budúcej sezóne, veď komu je lepšie?  Aby toho nebolo málo, do týždňa po promócii som dostal výpoveď. To je také tvoje Tomáš, povedal som si v duchu.  A potom som si v jednom z mnohých ,,rozpoložení“ povedal: uteč, jednoducho si zbaľ veci a vypadni. Na chvíľu som tejto hračke osudu naozaj uveril- veľkohubo vyhlasujem to, že odídem v pravidelných interváloch každé tri mesiace už posledné tri roky, ale vždy som kvôli niečomu musel ostať. Prvú premiéru mám v decembri, čo znamená, že mám právo do októbra robiť si čo chcem, prečo nemôžem ísť jednoducho preč?

Predal som asi 80% reálneho majetku ktorý som mal (rozumej DVDčka a knihy) a kúpil si 2 letenky- Budapešť-Rím, Rím-Londýn. Na ostatné som peniaze nemal. ,,Nejako bude“ Zabookoval som si hotel, o ktorom som vedel, že naňho nebudem mať. ,,Nejako bude.“ Až keď som sedel o 2 ráno na Piazza Venezia fajčil vajgel z malborky, prišlo doznanie ,,Same shit, different place.“ . Dorazil som niečo pred štvrtou. Uistím sa, že zaplatím pri checkoute, ľahnem si a spím do 7:30, pretože by som raňajky určite nestihol a viem, že je to určite jediné jedlo, ktoré za celý deň uvidím. Do vačkov som napchal keksíky, biskvity, maslá, džemy.. Všetko sa zíde keď je človek hladný a začal ,,som sa hľadať“. Rím je krásne miesto, ale dokáže byť pekne depresívne keď nemáte peniaze. Hral som hrdinu, ale vytiahol som z toho čo sa dalo. Určite sa vrátim. Na hotel som si požičal, takisto na jedlo. V Londýne si hádam nájdem job veľmi rýchlo. Zomrel Robin Williams a Lauren Bacall. Udialo sa toho veľa.  

Je to neznesiteľná ľahkosť bytia, alebo naopak neschopnosť prijať realitu? Realita sa stala veľmi podceňovaným fenoménom. Vysoká škola, stredná škola, žúrky, všetko je to fajn, ale je to bublina. Viem, že mnohí z nás si pri vyslovení týchto slov chytajú hlavy ,,bože aká Amerika“ pamätám si to veľmi presne- výchovný poradcovia na stredných školách, návštevy bývalých ,,úspešných“ absolventov...Performerka Marina Abramović má cvičenie ,,Pitie vody“, to ako detailne opisuje akt pitia vody je naozaj smiešny (ovoňajte vodu, pomaly ju vložte do svojich úst a podobné zen bulshity), pointa je v tom aby si človek uvedomoval a bol vedomý každého činu ktorý urobí, aby žil naplno prítomnosťou. O realite veľmi veľa vieme hovoriť, vieme veľmi veľa povedať o tom ,,aký je život v skutočnosti“ a ako by sme sa mali všetci ,,zobudiť“ a podobne. Koľkí z nás to ale vedia naozaj? V texte Elfriede Jelinek, ktorý som sa snažil režírovať sa píše:  ,, Prítomnosti nerozumieme, nerozumieme jej ako tomu, čo bude, ani ako tomu, čo je teraz. A ako tomu, čo je za nami, sa jej väčšinou ani nedá porozumieť.“[2] Poznáme samých seba 20-25 rokov, vyhlásiť že nevieme s kým žijeme, alebo kto sme, je pomerne dosť schizoidné psycho. Jasné že vieme, to čo nepoznáme a čo nevieme identifikovať a nájsť je ,,naša realita“. Závidíme ľuďom ktorí ju majú, smejeme sa z ľudí ktorí ju ešte nenašli (pretože sme sa medzičasom ponorili do ilúzie predčasného manželstva, resp. je na ceste prvé dieťa)- nechápte ma zle, nemyslím si, že som svoju realitu našiel a rozhodne si nemyslím, že som lepší než všetci ostatní. Iba ma tak trápi bordel, ktorí nastane v momente, kedy viete že začiatkom septembra nemusíte byť v Bratislave kvôli zápisu a že si už nemôžete kupovať lístky na ISIC.

Po maturite som vyhlásil štyri roky na strednej škole za najzbytočnejšie strávený čas môjho života a prisahal som sám sebe, že si toto nikdy viac nepripustím. Dnes som v Londýne, v očakávaní novej práce a začínam si myslieť že päť rokov na vysokej škole, ktoré sa skončili za menej než desať sekúnd na promócii, bolo rovnako zbytočných. Cítim rovnaký zmätok, ako keď ma mama prvýkrát za ruku priviedla do triedy ako prváčika a ako som nechápavo pozeral na všetky ostatné plačúce deti a ako p. učiteľka Tokárová začala hovoriť o ,,najkrajšom čase nášho života“ Prečo sme takí sentimentálny za vysokou a strednou, v momente čo opustíme dvere školy? Chýba nám ilúzia, ktorú nám súka okolie prehnane šťastných spolužiakov, ktorých sme nikdy poriadne nevideli, možnosť ,,neriešiť“?Nerozumieme, prečo niekto zrazu prácu má a iný musí robiť čašníka v kaviarňach. Viem, sa nedá plne pripraviť na realitu, každého udrie iným spôsobom (mňa evidentne tým depresívnejším a moróznejším) ale skôr ma trápi fakt, že nikto so starších ,,gives a shit“- odučia si s vami päť rokov a po skončení sa premeníte na spomienku, ktorú vystrieda nový prvák, nový život, nový osud, ktorý uverí tomu, že divadlo je veľmi jednoduché povolanie a že je to vlastne továreň na prachy.

Môj soul-searching, pravdepodobne skončí v Londýne a možno v Paríži a možno v Dánsku a možno na Faerských ostrovoch. Čo som od tohto tripu očakával?  Osvietenie, to osvietenie prišlo, prišlo v podobe faktu, že človek pred vlastnou realitou nikdy neunikne. Že človek nepoznáva sám seba, ale svet okolo seba a svoju realitu. Poznať samého seba nie je možné, je možné byť si len vedomí samého seba. A možno to je nakoniec aj tak, úplne ináč.  

 

 

[1] Jean Luc Lagarce: Som doma a čakám, že príde dážď; preklad Beata Panáková

[2] Elfriede Jelinek: Zimná cesta; preklad Andrej Zmeček & Jana Cviková 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Učiteľ, ktorý sa rád hral. Ako sa Milan Reindl stal dizajnérom Lego Technic

Nevyštudoval techniku ani dizajn. Napriek tomu sa stal jedným z jedenástich dizajnérov Lego Technic. Len vďaka tomu, že si rád z lega skladal veci, na ktoré nemal návod.

DOMOV

Smer chce byť politicky nekorektný aj robiť poriadky v osadách

Novými podpredsedami sú Blanár a Žiga.

SVET

Výbuchy pri štadióne v Istanbule zabili najmenej 13 ľudí

K explóziám došlo hodinu po zápase medzi Besiktasom a Bursasporom.


Už ste čítali?